Prvá noc vonku alebo Ako si kto zavesí, tak bude aj spať

August 2011 – Po akčných prázdninách sa črtal jeden voľnejší deň, a tak padlo rozhodnutie stráviť “noc v divočine”. Zbalila som si hamaku, spacák, čelovku, jedlo, oblečenie a čakala na môjho spolunocľažníka. Spoľahnutá na to, že v lete býva svetlo do desiatej, navrhla som zraz na piatu (čo sa neskôr ukázalo ako nie príliš dobrý nápad).

Nastal čas stretnutia, vyrazili sme. Miesto na tábor bolo vopred vyhliadnuté, počasie hlásili pekné, čo viac si mohol človek priať.

Približovali sme sa k cieľu. Stále viac a viac som mala pocit, že slnko sa blíži k horizontu akosi prirýchlo. Asi okolo šiestej sme zabočili z asfaltky do lesa. Prešli sme okolo závory a vydali sa do kopca po kamenistej lesníckej ceste. V lese už bolo šero. Občas sa mi zdalo, že hráme so slnkom naháňačku. Zatiaľ čo my sme stúpali, ono zapadalo.

K budúcemu táborisku sme prišli tesne po západe. Predpoklady, že do desiatej bude svetlo, zlyhali na plnej čiare. Okolo ôsmej bolo v lese asi toľko svetla ako o pol desiatej na lúke za mestom. Rozložili sme sa pri Trucke. Okolie trampskej chaty slúžilo ako naše útočisko z niekoľkých dôvodov –  bolo tam pekné prostredie, oficiálne ohnisko a hrubé stromy.

Hamaky sme priväzovali na poslednú chvíľu za svetla čeloviek. Postupne sa ochladzovalo. Rozhodli sme sa nestrácať čas zakladaním ohňa a rovno vliezť do spacákov, kým nás nepremkla zima. Oheň hreje vždy iba z jednej strany a s uzimeným chrbtom by človeku dlho trvalo, než si vykúri spacák.

Pozerajúc do korún stromov sme prehodili pár viet a postupne sa uložili spať.

Keď prešla prvá fáza tvrdého spánku, zobudila som sa na to, že asi prichádza dážď. Zľakla som sa, v lete nie sú prehánky z tepla ničím výnimočným. Zbystrila som pozornosť. Zatiaľ na mňa nepršalo. Vytiahla som ruku zo spacáku a nahmatala obal s okuliarmi. Rozmazané siluety sa zaostrili a na oblohe boli vidno hviezdy. Prichádzajúci lejak to teda nebude, iba vietor v košatých korunách. Zložila som okuliare z nosa, odložila púzdro a opäť sa zababušila. Zavrela som oči a pokúšala sa zaspať.

V korunách stromov zašušťal vietor, postupne prichádzal spánok.

Niečo na mňa spadlo. Od ľaku mnou myklo, razom som bola hore. Takže predsa prišiel dážď? Nie, ďalšie kvapky nepadajú. Čo to teda bolo? Rukou šmátram po mieste dopadu. Pod prstami je čosi tvrdé. Opäť zafúka a zo stromu spadnú ďalšie tri plody – jeden na mňa, zvyšné dopadnú okolo.  Mechanicky ich vyhadzujem z hamaky, aby ma netlačili keď sa pretočím. Znovu zaspávam.

Budím sa to, že si neviem nájsť dobrú polohu. Podvedome sa snažím spať na bruchu, tak ako v posteli. Nie je to ono. Po predošlých hodinách v zle vyšponovanej hamake mi už nie je dobre nijak, iba na chrbte. Pozriem sa okolo. Les je stále tmavý, no obloha už je svetlejšia. Čelovkou si posvietim na hodninky – asi o hodinu by malo vychádzať slnko.

Snažím sa ešte si zdriemnuť, ale nedarí sa. Pomaly sa už začína mrviť aj druhá hamaka. Onedlho sme obaja hore.

Zhodnotili sme situáciu a povedali si, že definitívne vstávame. Rozhodli sme sa zložiť tábor a počkať na východ slnka pri lome.

Pobalili sme sa a zamierili k novému stanovisku. Na obzore sa postupne ukazoval rodiaci sa deň.

DSC_3711

O pár minút sa spoza protiľahlej hory vyhuplo žiarivé slnko.

DSC_3727

Kochali sme sa, ako postupne zalieva krajinu zlatým svitom. Človek zrazu zabudol na predošlú noc a v hlave mu znelo:,,Stálo to za to!”

Slnko mierilo čoraz vyššie, hrejivý kúpeľ lúčov sa strácal. Nechcelo sa mi opustiť toto miesto. Chcela som ešte pobudnúť a len tak sa tešiť z nového dňa. Vytiahla som z batohu jedlo a sadla si na zem. Uprostred kamenia rástli drobné kvietky.

DSC_3659

V tej chvíli mi toto jednoduché miesto prišlo krajšie než ktorákoľvek drahá reštaurácia s exkluzívnymi raňajkami a bohatými čašami kvetov na stoloch.

Po jedle sme sa vracali domov. Cez trávu pokropenú rosou

DSC_3761

a les zaliaty svetlom.

DSC_3845

Do špinavého, uponáhľaného mesta, kde na nás čakal zhon a povinnosti.

————————————————–
DODATOK

Prvá noc v lese ma naučila niekoľko vecí:

– táboriť  treba ísť doobedu alebo na obed, poobede už je neskoro

– deň v lese končí omnoho skôr než deň v meste

– hamaku treba zavesiť s dostatočným predstihom, najmä, začiatočníci. Poobedným vylihovaním sa zistia prípadné muchy a človek môže vyšponovať hamaku správne (Príliš tuho napnutá hamaka  sa správa ako tvrdý matrac, rýchlo v nej začnú bolieť bederné kĺby. Naopak, v málo vyšponovanej hamake sa nocľažník zobudí celý polámaný, lebo bol cez noc neprirodzene poskrúcaný.)

– celta sa vždy zíde, aj keď nehlásia dážď

a s tým súvisí aj posledné:

– keď sa hľadá miesto pre hamaku, pozor na padajúce žalude, bukvice, gaštany alebo iné plody (prípadne staré odumreté konáre…)

Článok zaujal? Zdieľaj ho so svetom ;) Facebooktwittergoogle_pluspinterest
Chodíš na sociálne siete a páči sa Ti táto stránka? Sleduj novinky priamo tam: Facebooktwittergoogle_plus

Pridaj komentár